DUBNÝ KAMEŇ 2020

Po ťažkej skúsenosti s rôznymi opatreniami, bojmi a strachom z Covid -19 sme sa všetci dočkali vytúženého leta a dúfali, že sa bez rúška zhlboka všetci nadýchneme bez toho, aby sme sa báli, že niečo chytíme. Aj keď z počiatku sme boli veľmi skeptickí z organizovania tradičného už X -tého výstupu na Dubný kameň, nakoniec sa všetko udialo tak, že sa výstup konal. Aj keď účasť na tomto ročníku tesne pred jeho začiatkom zrušila naša stála skupina z Bardejova, rozhodli sme sa aj v menšom počte 15 členov pokoriť vrchol. Počasie nám konečne po celom upršanom Júli prialo, a to nás nabudilo k dobrej nálade. Vyrazili sme ako vždy o 8.00 hod. Cestu sme už všetci dobre poznali, no predsa sme sa spoliehali na našich vodcov Igora a Ľuba, ktorí to ju už poznajú asi aj poslepiačky.
Pelotón ako vždy viedli deti a my starší sme sa v kopcoch len prizerali a tíško im závideli. Nevzdávali sme sa ani tento a rok a vrchol sme dosiahli presne podľa plánu. Boli sme radi, keď sme boli už hore a mohli si oddýchnuť, no prekvapilo nás, že tam hore bolo počasie o dosť chladnejšie. Všetci sme sa navliekli do búnd, aby sme úplne nevychladli a naberali sme sily dobrotami z batohu, čo si kto nachystal. Poniektorí sa rozhodli vojsť do jaskyne ako každý rok, no vyhnali nás osy, ktoré si jaskyňu privlastnili ako za svoju a tak z návštevy jaskyne tentokrát nebolo nič. Nakoniec nám chýbalo už len tradičné foto.....úsmev, cvak a hor sa dole s vidinou odpočinkového odpoludnia.
Cestou dole ako vždy hnali mladí turisti, no ešte že majú aj nás starších, hoci pomalších, ale všímavých a zavčasu sme ich upozornili, že minuli odbočku, ktorú sme si cestou hore poznačili konármi, aby sme cestou dole správne odbočili a nezabudli na to ako pred par rokmi. Takže nie len rýchlosť, ale aj pozornosť moji zlatí je dôležitá. Pokračovali sme v tradičnom tempe a keď sme sa už dostali von z lesa na Majkivku, tak tie krásne pohľady nás nenechali nečinnými a znova sme pózovali pred foťakmi a tvárili sa šťastne a hlavne nie unavene.

V poslednom okamihu padol návrh, aby sme posledný úsek na ihrisko šli inou cestou. Nie cez dedinu ako vždy, ale vŕškom po poli okolo kríža a vysadenej kukurice až na novo vybudovanú cyklistickú trasu a odtiaľ už len po cestičke dole za vôňou guľašu a vidinou poháda piva, a šálky kávy, ktoré aj tento rok nesmeli chýbať. Zmorení sme všetci zasadli za stoly a boli radi, že po tom, čo sme prežili na jar sme všetko hodili za hlavu a vychutnávali si čerstvý vzduch, krásne počasie a jeden druhého.

Dovidenia zas.
Turisti z Ujaka

Autor: Natália Lešková, foto: Ľuboslav Leško